Spory o právomoc (vecnú príslušnosť) podľa nariadenia o zriadení Európskej prokuratúry.

Abstrakt:

Členstvo Slovenskej republiky v Európskej únii a jeho účasť na posilnenej spolupráci, ktorej účelom je zriadenia Európskej prokuratúry, prinieslo právny stav, keď vyšetrovanie trestných činy proti finančným záujmom Európskej únie spáchaných na území Slovenskej republiky bude v právomoci orgánov Európskej prokuratúry. Pri niektorých trestných činoch bude mať Európska prokuratúra výlučnú právomoc na stíhanie a vyšetrovanie trestných činov s oprávnením odňať vec vnútroštátnym orgánom a pri niektorých trestných činoch iba fakultatívnu/výberovú právomoc.

Pri posudzovaní existencie právomoci Európskej prokuratúry na stíhanie a vyšetrovanie trestných činov môže dôjsť ku kompetenčným konfliktom s vnútroštátnymi orgánmi (prokuratúrou Slovenskej republiky). Nariadenie Rady (EÚ), ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca na účely zriadenia Európskej prokuratúry, upravuje viacero pravidiel, ktoré majú pomôcť vyriešiť prípadné kompetenčné otázky a predísť vzniku sporov. Ak ku sporu predsa len dôjde, podľa uvedeného nariadenia má spor rozhodnúť vnútroštátny orgán príslušný rozhodovať o právomoci vo veciach trestného stíhania na vnútroštátnej úrovni, pričom každý členský štát určí vnútroštátny orgán, ktorý bude o právomoci rozhodovať. Zároveň nariadenie ustanovuje, že Súdny dvor EÚ má v súlade s čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „ZFEÚ”) právomoc vydať prejudiciálne rozhodnutie o otázkach, ktoré sa týkajú výkladu čl. 22 a 25 nariadenia vo vzťahu k akémukoľvek sporu o právomoc medzi Európskou prokuratúrou a príslušnými vnútroštátnymi orgánmi.

Slovenská republika stojí v tomto období pred otázkou, akým spôsobom upraviť vo svojom vnútroštátnom právnom poriadku rozhodovanie sporov o právomoc medzi Európskou prokuratúrou a vnútroštátnymi orgánmi trestného stíhania Slovenskej republiky. Vedie sa diskusia o tom, ktorý vnútroštátny orgán ustanoviť na rozhodovanie sporov a tiež ako upraviť procesný postup, ktorý by umožnil predkladanie prejudiciálnych otázok ohľadom výkladu nariadenia Súdnemu dvoru EÚ.

Tento odborný príspevok a úvahy v ňom uvedené majú pomôcť orgánom Slovenskej republiky a ich expertom pri hľadaní čo najefektívnejšieho legislatívneho riešenia, ktoré bude nielen v súlade s požiadavkami predmetného nariadenia ale aj s praktickými požiadavkami na efektívnom dosiahnutí účelu a cieľa trestného konania „aby trestné činy boli náležite zistené a ich páchatelia podľa zákona spravodlivo potrestaní, pričom treba rešpektovať základné práva a slobody fyzických osôb a právnických osôb”.

Na úvod o Európskej prokuratúre

Európska prokuratúra je orgánom Európskej únie, ktorý je výsledkom vôle členských štátov EÚ, ktoré sa rozhodli zapojiť do posilnenej spolupráce podľa čl. 86 ods. 1 ZFEÚ pri jej vytvorení.

Európska prokuratúra bude zodpovedať za vyšetrovanie a trestné stíhanie páchateľov a spolupáchateľov trestných činov, ktoré spôsobujú ujmu finančným záujmom Únie a za podanie obžaloby (čl. 86 ods. 2 ZFEÚ).

Právne postavenie Európskej prokuratúry, podrobnosti výkonu jej funkcií, procesné predpisy vzťahujúce sa na jej činnosť, ako aj pravidlá prípustnosti dôkazov a pravidlá súdnej kontroly preskúmania jej procesných úkonov pri výkone jej funkcií bližšie ustanovuje v zmysle čl. 86 ods. 3 ZFEÚ nariadenie Rady (EÚ) 2017/1939 z 12. októbra 2017, ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca na účely zriadenia Európskej prokuratúry (Ú. v. EÚ L 283, 31.10.2017, s. 1-71) (ďalej len „nariadenie (EÚ) 2017/1939”).

Právomoc Európskej prokuratúry

Okruh trestných vecí, v ktorých bude mať Európska prokuratúra právomoc na vedenie vyšetrovanie, trestného stíhania a podanie obžaloby je vymedzený v prvom oddiele štvrtej kapitoly nariadenia (EÚ) 2017/1939 s názvom „Právomoc Európskej prokuratúry”, v ktorom je upravená:

• vecná príslušnosť Európskej prokuratúry (čl. 22 nariadenia (EÚ) 2017/1939)
• územná a osobná príslušnosť Európskej prokuratúry (čl. 23 nariadenia (EÚ) 2017/1939).

Druhý oddiel štvrtej kapitoly nariadenia (EÚ) 2017/1939 s názvom „Výkon právomoci Európskej prokuratúry” upravuje:

• postup pri oznamovaní, registrácii a overovaní informácií dôležitých pre uplatnenie právomoci Európskej prokuratúry (čl. 24 nariadenia (EÚ) 2017/1939)
• pravidlá pre vykonávanie právomoci Európskej prokuratúry (čl. 25 ods. 1, 2 a 4 nariadenia (EÚ) 2017/1939),
• pravidlá pre zdržanie sa výkonu právomoci Európskej prokuratúry (čl. 25 ods. 3 nariadenia (EÚ) 2017/1939) a
• povinnosť Európskej prokuratúry informovať príslušné vnútroštátne orgány bez zbytočného odkladu o akomkoľvek rozhodnutí vykonať alebo nevykonať svoju právomoc (čl. 25 ods. 5 nariadenia (EÚ) 2017/1939)
• pravidlá pre riešenie sporov o príslušnosť medzi Európskou prokuratúrou a vnútroštátnymi prokuratúrami členských štátov EÚ (čl. 25 ods. 6 nariadenia (EÚ) 2017/1939)

Spory o (vecnú) príslušnosť

Nariadenie (EÚ) 2017/1939 v čl. 25 ods. 6 presne vymedzuje okruhy prípadov, v ktorých sa predpokladá možnosť vzniku sporu o príslušnosť medzi Európskou prokuratúrou a vnútroštátnymi prokuratúrami členských štátov EÚ zapojených do posilnenej spolupráce.

Podľa čl. 25 ods. 6 nariadenia (EÚ) 2017/1939:

„6. V prípade sporu medzi Európskou prokuratúrou a vnútroštátnymi orgánmi trestného stíhania v otázke, či trestná činnosť patrí do pôsobnosti článku 22 ods. 2 alebo 3 alebo článku 25 ods. 2 alebo 3, vnútroštátne orgány príslušné rozhodovať o právomoci vo veciach trestného stíhania na vnútroštátnej úrovni rozhodnú, kto má mať právomoc vec vyšetrovať. Členské štáty určia vnútroštátny orgán, ktorý bude o právomoci rozhodovať.”

Z uvedeného teda vyplýva, že čl. 25 ods. 6 nariadenia (EÚ) 2017/1939 zveruje rozhodovanie sporných prípadov uvedených v tomto článku do pôsobnosti vnútroštátnych orgánov príslušných rozhodovať o právomoci v trestných veciach na vnútroštátnej úrovni.

Princíp subsidiarity velí jasne

V tejto úprave možno vidieť uplatnenie princípu subsidiarity práva EÚ, jeho nástrojov a inštitúcií vo vzťahu k členským štátom EÚ, ich právnemu poriadku a vnútroštátnym orgánom, nakoľko spory o príslušnosť majú posúdiť a rozhodnúť vnútroštátne orgány, nie Európska prokuratúra.

Vnútroštátne orgány podľa kritérií ustanovených v čl. 25 ods. 6 nariadenia (EÚ) 2017/1939 posúdia a rozhodnú, či bude vhodnejšie a/alebo efektívnejšie, aby v konkrétnej trestnej veci viedli vyšetrovanie vnútroštátne orgány činné v trestnom konaní alebo či bude vhodnejšie a/alebo efektívnejšie, aby vyšetrovanie viedla Európska prokuratúra.

Slovenská republika je podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR zvrchovaný, demokratický a právny štát.

To znamená, že trestnú politiku na svojom území musia aktívne vykonávať v prvom rade štátne orgány Slovenskej republiky, pričom iba tam, kde sa Slovenská republika na základe členstva v Európskej únii a účasťou na posilnenej spolupráci pri vytvorení Európskej prokuratúry výslovne vzdala svojej právomoci, sú oprávnené viesť trestné konanie orgány Európskej prokuratúry. Ak Európska prokuratúra nebude viesť konanie, je otázkou autority právneho štátu, aby Slovenská republika a jej orgány činné v trestnom konaní aktívne viedli konanie o trestnom čine, ktorý je v ich pôsobnosti.

Pri pozitívnom kompetenčnom konflikte nehrozí procesná vada

Je potrebné uviesť, že vo všetkých prípadoch, v ktorých môže dôjsť ku sporu o príslušnosť pôjde o prípady, keď bude daná vecná príslušnosť na vyšetrovanie trestného činu tak Európskej prokuratúry ako aj vnútroštátnych orgánov členského štátu.

Nemôže sa teda stať, že by došlo k procesnému zmareniu trestného konania z dôvodu, že vyšetrovanie vykonali vecne nepríslušné orgány.

V spore o príslušnosť rozhodne vhodnosť a efektivita

Pri rozhodovani sporu o príslušnosť je teda hlavným cieľom posúdenie vhodnosti a efektivity vedenia vyšetrovania a trestného stíhania vedeného Európskou prokuratúrou vs. príslušnými vnútroštátnymi orgánmi členského štátu EÚ.

Na základe uvedeného vyvstáva legitímna otázka, či je nevyhnutné alebo potrebné pri ustálení a legislatívnom ustanovení vnútroštátneho orgánu, ktorý bude v slovenských podmienkach oprávnený rozhodovať spory o príslušnosť medzi Európskou prokuratúrou a vnútroštátnymi orgánmi trestného stíhania, hľadať také riešenie, ktoré bude vytvárať podmienky pre možnosť podania návrhu na rozhodnutie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru EÚ. Alebo či bude takéto riešenie skôr kontraproduktívne, ktoré môže okrem nesystémovosti priniesť v konkrétnych veciach aj vážne procesné komplikácie organizačného charakteru.

Aké spory nariadenie predpokladá ?

Prvá skupina sporov o príslušnosť je vymedzená otázkou, či trestná činnosť patrí do pôsobnosti článku 22 ods. 2 alebo 3 …”.

Pripomeňme si teda znenie čl. 22 ods. 2 a 3 nariadenia (EÚ) 2017/1939:

„2. Do právomoci Európskej prokuratúry patria tiež trestné činy týkajúce sa účasti na zločineckej organizácii v zmysle rámcového rozhodnutia 2008/841/SVV, ako je vykonané vo vnútroštátnom práve, ak trestnú činnosť páchanú zločineckou organizáciou predstavujú ktorékoľvek z trestných činov uvedené v odseku 1.

3. Do právomoci Európskej prokuratúry patrí tiež každý trestný čin neoddeliteľne spojený s trestnou činnosťou, ktorá patrí do pôsobnosti odseku 1 tohto článku. Právomoc vo veciach takýchto trestných činov sa môže vykonávať len v súlade s článkom 25 ods. 3.”.

K čl. 22 ods. 2 nariadenia (EÚ) 2017/1939:

Za trestné činy týkajúce sa účasti na zločineckej organizácii v zmysle rámcového rozhodnutia 2008/841/SVV z 24. októbra 2008 o boji proti organizovanému zločinu (Ú. v. EÚ L 300, 11.11.2008, s. 42 – 45) sa považujú „Trestné činy súvisiace s účasťou v zločineckej organizácii” vymedzené v jeho článku 2.

„Zločineckú organizáciu” citované rámcové rozhodnutie v článku 1 ods. 1 definuje ako štruktúrovanú skupinu, ktorá existuje dlhšie obdobie, ktorú tvoria viac ako dve osoby páchajúce spoločne trestné činy, za ktoré možno uložiť trest odňatia slobody alebo ochranné opatrenie s hornou hranicou najmenej štyri roky alebo prísnejší trest, aby priamo alebo nepriamo získali finančný alebo iný hmotný prospech.

V slovenských podmienkach by sa zrejme jednalo o prípady, keď sa trestného činu poškodzovania finančných záujmov Európskej únie podľa § 261 ods. 1, 2 alebo 3 Trestného zákona dopustí nebezpečné zoskupenie vo forme zločineckej skupiny (§ 141 písm. a) Trestného zákona), čo by znamenalo právne posúdenie aj podľa § 261 ods. 6 písm. b) Trestného zákona (trestná sadzba 7 až 12 rokov).

Iná situácia by bola, ak by členom zločineckej skupiny bola osoba, ktorá poruší alebo nesplní povinnosť vyplývajúcu z jeho zamestnania, povolania, postavenia alebo funkcie v riadení alebo kontrole činnosti osôb ním riadených, čím sa dopustí iba trestného činu poškodzovania finančných záujmov Európskej únie podľa § 262 ods. 3 Trestného zákona (pri veľkom rozsahu činu je trestná sadzba 1 až 5 rokov). V takom prípade spáchanie trestného činu zločineckou skupinou nie je postihnuté v znakoch kvalifikovanej skutkovej podstaty a išlo by aj o trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona (trestná sadzba je 5 až 10 rokov).

V oboch uvedených príkladoch by bola daná vecná príslušnosť Európskej prokuratúry.

K čl. 22 ods. 3 nariadenia (EÚ) 2017/1939:

V čl. 22 ods. 3 je upravené pravidlo, že do právomoci Európskej prokuratúry aj taký trestný čin, ktorý je neoddeliteľne spojený s trestnou činnosťou, ktorá patrí do výlučnej vecnej príslušnosti Európskej prokuratúry podľa § 22 ods. 1. Neoddeliteľne spojeným trestným činom bude trestný čin spáchaný v jednočinnom súbehu s trestným činom podľa § 22 ods. 1 alebo aj trestný čin spáchaný vo viacčinnom súbehu, ak bol napríklad prostriedkom na spáchanie trestného činu podľa § 22 ods. 1 alebo bol jeho motívom.

Pri uplatnení právomoci Európskej prokuratúry voči neoddeliteľne spojeným trestným činom však musí Európska prokuratúra postupovať v súlade s článkom 25 ods. 3. nariadenia (EÚ) 2017/1939. To znamená, že pri rozhodovaní o uplatnení právomoci Európskej prokuratúry sa uplatňuje princíp “vyššia berie”, ktorý je vymedzený pravidlom, že pri vyšetrovaní trestných činov podľa článku 22 má prednosť:

1. orgán, ktorý stíha závažnejší trestný čin z pohľadu ich trestnosti (pri jednočinnom alebo viacčinnom súbehu trestných činov),
2. orgán, ktorý je určený porovaním výšky škody spôsobenej EÚ s výškou škody spôsobenej inej obeti trestného činu.

Ak by napríklad pri trestnom čine úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 2 písm. e) Trestného zákona (trestná sadzba 25 rokov až doživotie) bol zistený a preukázaný ako motív vraždy zámer páchateľa zakryť spáchanie svojho ďalšieho trestného činu - trestného činu poškodzovania finančných záujmov Európskej únie podľa § 261 ods. 6 Trestného zákona (pri veľkej škode je trestná sadzba 7 až 12 rokov). V takomto prípade by sa zrejme vecná príslušnosť a právomoc Európskej prokuratúry neuplatnila a vyšetrovanie, primárne trestného činu úkladnej vraždy, by zrejme viedli slovenské orgány.

Druhá skupina sporov o príslušnosť je vymedzená otázkou, či trestná činnosť patrí do pôsobnosti "článku 25 ods. 2 alebo 3 …”.

Pripomeňme si teda znenie čl. 25 ods. 2 a 3 nariadenia (EÚ) 2017/1939:

„2. Ak trestný čin, ktorý patrí do pôsobnosti článku 22, poškodil alebo pravdepodobne poškodí finančné záujmy Únie v sume nižšej ako 10 000 EUR, Európska prokuratúra môže vykonať svoju právomoc, len ak:

a)  mal prípad dôsledky na úrovni Únie, ktoré by si vyžadovali, aby Európska prokuratúra viedla vyšetrovanie, alebo

b) úradníci alebo iní zamestnanci Únie alebo členovia inštitúcií Únie by mohli byť podozriví zo spáchania trestného činu.

Európska prokuratúra prípadne konzultuje s príslušnými vnútroštátnymi orgánmi alebo orgánmi Únie s cieľom určiť, či sú kritériá stanovené v prvom pododseku písm. a) a b) splnené.

3. Európska prokuratúra sa zdrží výkonu svojej právomoci v súvislosti s akýmkoľvek trestným činom, ktorý patrí do rozsahu pôsobnosti článku 22, a po porade s príslušnými vnútroštátnymi orgánmi im v súlade s článkom 34 bez zbytočného odkladu postúpi vec, ak:

a) horná hranica trestnej sadzby stanovená vo vnútroštátnom práve za trestný čin patriaci do pôsobnosti článku 22 ods. 1 je rovnaká alebo nižšia ako horná hranica trestnej sadzby za neoddeliteľne spojený trestný čin podľa článku 22 ods. 3, s výnimkou prípadov, keď mal neoddeliteľne spojený trestný čin zásadný význam pre spáchanie trestného činu patriaceho do pôsobnosti článku 22 ods. 1, alebo

b) možno odôvodnene predpokladať, že škoda spôsobená alebo pravdepodobne spôsobená finančným záujmom Únie prostredníctvom trestného činu uvedeného v článku 22 nepresahuje škodu spôsobenú alebo pravdepodobne spôsobenú inej obeti.

Prvý pododsek písm. b) tohto odseku sa nevzťahuje na trestné činy uvedené v článku 3 ods. 2 písm. a), b) a d) smernice (EÚ) 2017/1371, ako je vykonaná vo vnútroštátnom práve.”

Spory o príslušnosť podľa čl. 25 ods. 2 a 3 nariadenia (EÚ) 2017/1939 budú teda možné v týchto skupinách prípadov:

K čl. 25 ods. 2 nariadenia (EÚ) 2017/1939:

Pozitívne vymedzenie fakultatívnej vecnej príslušnosti Európskej prokuratúry
- pri trestných činoch, ktoré poškodili alebo pravdepodobne poškodili finančné záujmy Únie v sume nižšej ako 10 000 EUR, ak

1. prípad mal dôsledky na úrovni Únie, ktoré by si vyžadovali, aby Európska prokuratúra viedla vyšetrovanie,
2. v prípade sú podozriví úradníci alebo iní zamestnanci Únie alebo členovia inštitúcií Únie.

V oboch týchto prípadoch ide o fakultatívnu právomoc Európskej prokuratúry („… Európska prokuratúra môže vykonať svoju právomoc …”)

V recitále (bodoch 14, 69, 109 a 110) ako aj v čl. 5 ods. 6 (základné zásady činnosti) nariadenia (EÚ) 2017/1939, je opakovane zdôrazňovaná zásada lojálnej spolupráce, ktorá je následne premietnutá aj do obsahu viacerých článkov nariadenia (napríklad čl. 25 ods. 2, 3, 4 a 5), z čoho je zrejmé, že východiskové jednotné nastavenie a uvažovanie orgánov zapojených do posilnenej spolupráce bude aktívne, angažované a konštruktívne so snahou o čo najvyššiu efektivitu postupu pri trestnom stíhaní páchateľov trestných činov. Určite to nebude uvažovanie pasívne, či dokonca deštrukčné so zámerom vytvárať procesné komplikácie, vrátane kompetenčných konfliktov.

“Európska prokuratúra prípadne konzultuje s príslušnými vnútroštátnymi orgánmi alebo orgánmi Únie s cieľom určiť, či sú kritériá stanovené v prvom pododseku písm. a) a b) splnené.” (čl. 25 ods. 2 druhá veta)

K čl. 25 ods. 3 nariadenia (EÚ) 2017/1939:

Negatívne vymedzenie vecnej príslušnosti Európskej prokuratúry
- pri trestných činoch, ktoré patria do rozsahu pôsobnosti článku 22 ods. 1 (výlučná vecná príslušnosť Európskej prokuratúry), ak:

1. neoddeliteľne spojený trestný čin podľa článku 22 ods. 3 je rovnako alebo prísnejšie trestný ako trestný čin podľa čl. 22 ods. 1, s výnimkou prípadov, keď neoddeliteľne spojený trestný čin podľa článku 22 ods. 3 mal zásadný význam pre spáchanie trestného činu patriaceho do pôsobnosti čl. 22 ods. 1.
   
   Tu ide o porovnanie trestnosti a významu trestného činu podľa čl. 22 ods. 1 vo vzťahu k trestným činom podľa čl. 22 ods. 3 spáchaným v jednočinnom alebo viacčinnom súbehu (neoddeliteľne spojeným) s trestným činom podľa čl. 22 ods. 1.
   Napríklad, ak by bolo motívom trestného činu úkladnej vraždy zakrytie trestného činu podľa čl. 22 ods. 1.
2. škoda spôsobenú alebo pravdepodobne spôsobená obeti trestného činu uvedeného v článku 22 je vyššia ako škoda spôsobená alebo pravdepodobne spôsobená finančným záujmom Únie (ak je to možné odôvodnene predpokladať),
   (napr. ak by išlo o podvodné konanie v rámci projektu, ktorý bol financovaný iba z menšej časti z prostriedkov EÚ)

V týchto prípadoch Európska prokuratúra po porade s príslušnými vnútroštátnymi orgánmi im v súlade s článkom 34 bez zbytočného odkladu postúpi vec.

Pri rozhodovaní o uplatnení právomoci Európskej prokuratúry je dôležité aj pragmatické pravidlo uvedené v čl. 25 ods. 4 nariadenia (EÚ) 2017/1939, ktoré umožňuje, aby Európska prokuratúra so súhlasom príslušných vnútroštátnych orgánov vykonávať svoju právomoc vo veciach trestných činov uvedených v článku 22 aj v prípadoch, ktoré by inak boli vylúčené v dôsledku uplatnenia odseku 3 písm. b) tohto článku (výška škody EÚ je nižšia ako je škoda inej obete), ak je zrejmé, že Európska prokuratúra je v lepšej pozícii vyšetrovať alebo stíhať trestný čin.

Európska prokuratúra má prednosť

Nakoniec Európska prokuratúra je na základe čl. 27 oprávnená po vyhodnotení informácií získaných podľa čl. 24 ods. 2 nariadenia (EÚ) 2017/1939 uplatniť svoje prednostné právo „odňať vec”, ktorá spadá do právomoci Európskej prokuratúry podľa čl. 22 a čl. 25 ods. 2 a 3 (to znamená akúkoľvek vec bez ohľadu na to, či ide o obligatórnu alebo fakultatívnu právomoc Európskej prokuratúry), z právomoci vnútroštátnych orgánov trestného stíhania a vyšetrovať ju v rámci svojej právomoci.

Ak Európska prokuratúra uplatní svoje právo odňať vec, príslušné orgány členských štátov jej odovzdajú spis a zdržia sa akýchkoľvek ďalších vyšetrovacích úkonov vo vzťahu k danému trestnému činu (čl. 27 ods. 5 nariadenia (EÚ) 2017/1939), z čoho je zrejmé, že ku kompetenčnému konfliktu ani nemôže dôjsť, nakoľko v týchto prípadoch sa uplatní prednostné právo Európskej prokuratúry.

Spory o príslušnosť podľa nariadenia (EÚ) 2017/1939

V čl. 42 upravujúcom súdne preskúmanie postupov a úkonov Európskej prokuratúry vrátane jej rozhodnutí je v odseku 2 písm. c) upravená právomoc Súdneho dvora EÚ v súlade s článkom 267 ZFEÚ „vydať prejudiciálne rozhodnutie o otázkach, ktoré sa týkajú výkladu článkov 22 a 25 tohto nariadenia vo vzťahu k akémukoľvek sporu o právomoc medzi Európskou prokuratúrou a príslušnými vnútroštátnymi orgánmi”.

Znenie článku 267 ZFEÚ, z ktorého vychádza právomoc Súdneho dvora ustanovená v čl. 42 ods. 2 písm. c) nariadenia (EÚ) 2017/1939 je nasledovné:

„Článok 267 (bývalý článok 234 ZES)

Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú:

a) výkladu zmlúv;

b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie;

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol.

Ak sa takáto otázka položi v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.

Ak sa takáto otázka položí v prebiehajúcom konaní pred súdnym orgánom členského štátu v súvislosti s osobou, ktorá je vo väzbe, Súdny dvor Európskej únie koná bezodkladne.”

Ak by napriek vyššie uvedenému bolo naďalej zámerom zákonodarcu vytvoriť právnu možnosť na podanie návrhu Súdnemu dvoru na rozhodnutie o predbežnej otázke výkladu čl. 22 a/alebo čl. 25 nariadenia (EÚ) 2017/1939, ponúka sa model zaviesť oprávnenie generálnej prokuratúry požiadať v najnevyhnutnejších prípadoch Najvyšší súd Slovenskej republiky, aby požiadal Súdny dvor EÚ o vydanie predbežného nálezu o otázke výkladu čl. 22 a/alebo čl. 25 nariadenia (EÚ) 2017/1939.

Aj takýto model sa však javí ako nie celkom vhodný a nie celkom logický, keď si uvedomíme, že základným východiskom predmetného rozhodovania sporov o právomoc je, že všeobecne záväzný právny akt EÚ, ktorým je nariadenia (EÚ) 2017/1939 v čl. 25 ods. 2 písm. c) zakladá kompetenciu Súdneho dvora EÚ na riešenie sporu o právomoc medzi dvomi orgánmi (jedným je Európska prokuratúra ako orgán EÚ a druhým je vnútroštátny orgán) z čoho vyplýva, že by práve sporiace sa orgány mali mať efektívnu možnosť predložiť svoj spor Súdnemu dvoru EÚ, a nie hľadať, vysvetľovať a presviedčať tretiu stranu (ďalší orgán - pri uvedenom modeli Najvyšší súd SR), aby ich spor predložil na rozhodnutie Súdnemu dvoru EÚ. Výslovné vymedzenie subjektov, ktoré majú aktívnu legitimácia na predloženie sporu o právomoc na Súdny dvor však v nariadení absentuje, hoci by sa žiadalo.

Záver

Na základe vyššie uvedenej analýzy je zrejmé, že rozhodovanie sporov o príslušnosť je značne obmedzené rozsahom prípadov, ako aj kritériami, ktoré je potrebné použiť pri posudzovaní kolízie vecnej príslušnosti. Spory o príslušnosť môžu vzniknúť iba pri pozitívnych kompetenčných sporoch, pri ktorých kde majú vecnú príslušnosť tak Európska prokuratúra ako aj vnútroštátne orgány, pričom podľa kritérií ustanovených v nariadení (EÚ) 2017/1939 je potrebné posúdiť vhodnosť a efektívnosť vedenia vyšetrovania vedeného Európskou prokuratúrou respektíve vnútroštátnymi orgánmi. V súlade so základným princípom fungovania EÚ - princípom subsidiarity nariadenie (EÚ) 2017/1939 zverilo toto rozhodovanie do rúk vnútroštátnych orgánov. V záujme čo najkompetentnejšieho i čo najoperatívnejšieho a javí ako vhodné, aby v podmienkach Slovenskej republiky spory o príslušnosť posudzovala a rozhodovala Generálna prokuratúra Slovenskej republiky obdobne ako je tomu v Českej republike, kde zákon zveril toto rozhodovanie Najvyššiemu štátnemu zastupiteľstvu.

Pripustiť situáciu, že by reálne mohlo dôjsť ku negatívnemu kompetenčnému sporu, to znamená, že by konkrétnu trestnú vec nestíhala Európska prokuratúra (t. j. ak neuplatní právo odňať vec podľa čl. 27 nariadenia (EÚ) 2017/1939 alebo sa zdrží výkonu svojej právomoci podľa čl. 25 ods. 3 nariadenia (EÚ) 2017/1939), a trestné stíhanie by nezačali ani vnútroštátne orgány trestného stíhania, respektíve vnútroštátne orgány by odmietali trestnú vec vyšetrovať z dôvodu, že táto trestná vec patrí do výlučnej právomoci Európskej prokuratúry, by znamenalo pripustiť neplnenie základných funkcií štátu, jeho právneho systému a neplnenie zákonných a ústavných povinností jeho orgánov. Ak totiž z akéhokoľvek dôvodu neuplatní či odmietne svoju právomoc Európska prokuratúra alebo sa zdrží výkonu jej právomoci podľa nariadenia (EÚ) 2017/1939, ostáva naďalej základnou povinnosťou orgánov Slovenskej republiky v súlade s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky zabezpečiť na jej suverénnom území fungovanie právneho štátu, dodržiavanie právneho poriadku, vrátane vyvodzovania trestnej zodpovednosti voči páchateľom trestných činov, ktorých skutkové podstaty sú vymedzené v Trestnom zákone Slovenskej republiky.